Futbalisti

Za prvé oficiálne ihrisko v dejinách nášho obecného futbalu sa považuje lokalita na pasienku za cigánskou osadou nazývaná Limpošek, ktorá sa na 30 rokov stala dejiskom futbalových zápolení. Ihrisko bolo situované smerom sever – juh, pričom bránka smerom na Jabloňové bola na vyvýšenom konci ihriska. Cez ihrisko viedla cesta, ktorou sa hnal dobytok na pašu, takže po každom prechode zvierat zostal ihrisku len honosný názov. Ihrisko ani svojou rozlohou nevyhovovalo ani vtedajším nízkym nárokom na veľkosť hracej plochy, predstavovalo asi 2/3 hracej plochy súčasného ihriska. Rohy boli vykolíkované, bránky tvorili dve zakopané drevené žrde. Pôvodne neexistovala ani horná žrď bránky, neskôr ju nahrádzal špagát a po niekoľkých rokoch vystriedalo drevené brvno. Siete bránky boli doslova luxusom, ktoré sa objavili až po 2. svetovej vojne. Výbava vtedajšieho futbalistu bola tiež veľmi jednoduchá. Na nohách cvičky, či bagandže. Viacerí hráči hrávali bosí. V zozname bosonohých hráčov figurujú mená ako Lukáč Jankovič, Róbert Zaiček, Miky Kiselák a iní. Občas si na boso zahral ktorýkoľvek hráč, napríklad aj z dôvodu, že mu „maci bagance do trúby schovaua“. Namiesto dresov hráči používali košele, v teplom počasí hrali len v trenírkach. Brankári sa ničím neodlišovali od ostatných hráčov. Na ihrisku na Limpošku neboli šatne. Hráči sa prezliekali pri kríži, pod stromom. Hosťujúci hráči si zvyčajne odkladali svoje veci tak, aby v prípade potreby mohli šaty rýchlo vziať a utekať kade ľahšie. Loptu z gumy nahradila lopta kožená. Žiadna svetová značka, ale zato hotový poklad. Každý, kto chcel hrať s touto vzácnou vecou, musel sa podriadiť pravidlám majiteľa. Tento diktoval zostavu mužstva, určoval, kto a kde bude hrať. Lopta bola vyrobená z nie celkom kvalitnej kože, bez impregnácie. Za dažďa sa stávala veľmi ťažkou, niekedy priam nebezpečnou. Vo vnútri lopty bola umiestnená gumená duša, zakončená ventilom. Po nafúkaní sa ventil zahol do vnútra a lopta sa zašnurovala. K riadnemu futbalovému zápasu patrili samozrejme aj rozhodcovia. Na Limpošku obyčajne pískal Matúš Petrík, neskôr pribudol Oldřich Novotný, po 2. svetovej vojne stav perneckých rozhodcov posilnil Peter Žatko, miestny učiteľ a organista. Nikto z uvedených nespĺňal žiadne kvalifikačné predpoklady, išlo skutočne o „sudcov z ľudu“. Ich najdôležitejšou vlastnosťou bola odvaha pískať pred rozvášneným obecenstvom a hráčmi. Skoro ako dnes. Zápasom roka vždy bolo hodové stretnutie, ženatí proti slobodným. Pri tomto zápase sa hrávalo o sud piva, ktorý bol umiestnený uprostred ihriska, čo samozrejme podporovalo výkony mužstiev. Najčastejšími perneckými súpermi boli Jabloňové a Kuchyňa. Občas sa chodilo hrávať aj ďalej, napríklad do Zohoru, Malaciek, či do Plaveckého Štvrtka. Spôsob dopravy bol rozmanitý, počnúc behom na najbližšie ihrisko v Jabloňovom, cez bicykel, ktorý musel zviesť aspoň jedného spoluhráča. Hráči sa dopravovali aj vlakom, často sa však vozili na ozdobenom sedliackom voze. Sľubný rozvoj futbalu zabrzdilo vypuknutie 2. svetovej vojny. Viacerí hráči museli narukovať a tak šport sa postupne dostával do úzadia. Po skončení vojny okamžite opäť ožíva športové nadšenie, bohužiaľ hlavne v okolitých obciach. Kuchyňa, Jabloňové, Zohor, Lozorno si budujú nové ihriská s regulárnymi rozmermi a vstupujú do organizovaných súťaží. Pernek si zatiaľ spí svoj sladký spánok. Viacerí bývalí hráči po skončení štúdia a základnej vojenskej služby natrvalo odchádzajú z Perneka. Chýba schopný organizátor, ktorý by viedol miestnych športovcov. Zlom nastáva po príchode Petra Žatka. Peter Žatko má veľký organizačný talent, aktivizuje miestnu mládež. Okrem futbalu sa venuje aj trénovaniu volejbalu. Improvizované ihrisko na Limpošku a neskôr za poslednými domami na hornom konci dediny je v nedeľu plné hráčov a vďačných divákov. Po náhlej smrti p. Žatka, v roku 1953, obec stratila obetavého a nadšeného vodcu futbalistov. Pernecký futbal začal znova stagnovať, na tejto situácií mal sčasti zásluhu aj Miestny národný výbor, ktorý nebol ochotný riešiť situáciu nevhodného ihriska. Výstavba ihriska bola realizovaná až kolo roku 1962. Novo vybudované ihrisko malo nezávideniahodnú budúcnosť. Počas rekonštrukcie štátnej cesty Malacky-Pernek, si dodávateľská organizácia zriadila na ihrisku stavebný dvor. Haldy štrku, kamenia, nákladnými autami zničený trávnik tvoril obraz bývalého športového stánku. Určitý podiel viny je potrebné však pripísať aj športovej verejnosti Perneka, v tých rokoch sa ihrisko využívalo pomerne málo. Rok 1977 je rozhodujúcim rokom perneckého futbalu. V tomto roku je založená telovýchovná jednota pod názvom Telovýchovná jednota NV Pernek. V bráne stojí Vlado Zaíček, hráčmi sa stávajú: František Zaíček, bratia Polákovci, Milan Šimuna, Marián Hurban, Jaroslav Gabrhel, Martin Masarovič, Alojz Sedláček, Arnodl Polák, Ján Jánoš, Dušan Čermák a iní. Prichádza Tibor Jánoš z Jabloňového, ktorý sa stáva na dlhé roky obávaným kanonierom Perneka. Z Jabloňového prichádza aj Ján Balcár, ktorý dlhých desať sezón hájil farby Perneka. Futbalové nedele sa stávali malými sviatkami v dedine. Jediný hostinec „U Zaíčka“ bol v čase prebiehajúceho zápasu vyľudnený. Osireli mariášové stoly a pani krčmárky nemali zrazu koho obsluhovať. Časom sa začali organizovať autobusové „výlety“ na stretnutia k súperom, cena lístka bola veľmi symbolická. Autobus bol vždy plný a bolo v ňom veľmi veselo. Družstvo má niekoľkých hrajúcich trénerov: Arnolda Poláka, Mariana Hurbana a Františka Petríka. V roku 1978 získava telovýchovná jednota 100 000,- Sk od SÚV ČSZTV na výstavbu šatní. Ešte v tom istom roku sa začína so stavbou objektu a výstavba trvala 10 rokov. Za realizáciu je potrebné poďakovať hlavne Marianovi Hurbanovi, ktorý koordinoval všetky práce a taktiež všetkým hráčom.
 

V januári 1979 sa telovýchova v Perneku objavuje dokonca na stránkach denníka Šport. Článok vyzdvihuje úspechy a opisuje celkovú atmosféru športu v obci. Po vyše desiatich rokoch je obnovená organizovaná telovýchova v obci. Okrem futbalového oddielu funguje aj oddiel turistiky. Telovýchovná jednota Slovan NV Pernek mala koncom 70-tych rokov asi 50 členov. Okrem aktívnych registrovaných futbalistov členskú základňu tvorili aj ďalší priaznivci športu. Futbalový oddiel v tom období viedol Ján Jánoš. Materiálne podmienky na rozbehnutie novovzniknutého futbalového oddielu zabezpečil OV ČSZTV Bratislava-vidiek. Na činnosť futbalistov prispieval aj Miestny národný výbor. Medzi nezanedbateľné finančné zdroje patril aj príjem z dedinských zábav, vstupné zo zápasov, či výťažky z brigád pri nárazových sezónnych prácach na miestnom JRD, alebo Štátnych lesoch. V osemdesiatich rokoch pôsobili v Perneku až 3 mužstva: žiaci, dorast a muži. V roku 1980 je potrebný vyzdvihnúť úspech mužov, ktorí skončili na druhom mieste v tabuľke. Dorast dosiahol v roku 1982 krásne prvé miesto v druhej lige. Začiatkom 90. rokov sa ihrisko rozšírilo o 5 metrov a predĺžilo o 10 metrov, súčasné rozmery ihriska sú: 100 m x 56 m. Prišlo tiež k čiastočnému oploteniu. Futbalisti svojpomocne vybudovali ďalšie asfaltové ihrisko vhodné napríklad na tenis, volejbal, nohejbal, prípadne basketbal. Pre divákov sa vybudovala krytá tribúna. V roku 1994 bola zahájená tradícia turnajov o pohár starostu obce Perneka. Turnaja sa zúčastňujú okolité obce. Počas histórie týchto turnajov bolo pernecké mužstvo viackrát jeho víťazom. V tom istom roku dostáva futbalový oddiel aj svoje nové meno: TJ Slovan Pernek. Rok 1994 je potrebné spomenúť aj s úspechom našich mužov, ktorí skončili na druhom mieste za mužstvom Lozorna s rovnakým počtom bodov, dokonca lepším skóre, ale našim chlapom na nevydaril vzájomný zápas a prehrali ho.

   
Ďalší úspech dosiahlo mužstvo mužov v roku 2001, skončili na 2. mieste v tabuľke za Plaveckým Podradím. Rok 2005 bol pre mužstvo Perneka významným aj tým, že sa zúčastnilo medzinárodnej súťaže v Rakúsku. Spomedzi 12 účastníkov skončilo na krásnom 3 mieste, naši reprezentanti sa ocitli v rakúskej dennej tlači. V súčasnosti sa o mužstvo Perneka starajú nasledovní funkcionári:

TJ Slovan Pernek dlhé roky hral Bratislava-vidiek 6A ligu. Už od roku 1977 je klubovou farbou zeleno-čierna. Je to farba na dresoch hráčov, ako aj zástave. V roku 2006 futbalisti svojpomocne vybudovali kryté striedačky. V súčasnosti máme jedno futbalové mužstvo, ktoré hrá 6 ligu.

V súvislosti s perneckým futbalom je potrebné vyzdvihnúť dlhoročnú obetavú prácu Vladimíra Zámečníka, ktorý je dušou tohto športu. Dovoľujem si povedať, že nebyť jeho asi už v Perneku futbal nehráme.