História baníctva

Rozvoj baníctva v okolí Perneku súvisí s objavením a rozvojom ťažby zlatého ložiska Pezinok- Staré mesto, ktoré je od bývalých Perneckých baní vzdialené len niečo cez 4 km. Pri vyhľadávaní zlatých žíl sa určite dostali na miesta v okolí Perneku, kde ich zaujali výstupy rudných žíl na povrchu, rovnako aj výskyt zlatiniek v potokoch tečúcich z centrálnej časti pohoria. Celý pruh hornín medzi Pernekom a Pezinkom je charakteristický výstupom viacerých produktívnych zón s najbohatšou mineralizáciou  v Malých Karpatoch.

Jedna z prvých písomných zmienok o Perneku z roku 1394 súvisí práve s baníctvom. Stibor zo Stiboríc, vysoko postavený šľachtic na dvore uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského, dáva listinou adresovanou kastelánovi Plaveckého hradu, do ktorého panstva patrilo viacero obcí v Malých Karpatoch a všetkým richtárom na majetku panstva informáciu o tom, že na území hradného panstva sa budú hľadať drahé kovy – zlato a striebro, ktoré tam pravdepodobne sú. V tejto inštrukcii uvádza, že túto prospektorskú úlohu bude vykonávať farár Mikuláš zo Šoprona. Preto ich žiadal, aby menovaného Mikuláša nechali v menovanej oblasti hľadať a kopať a poskytovali mu pri tom ochranu a pomoc. Najzaujímavejšie na tom je, že menovite sa to týkalo práve obyvateľov Perneku.  Z toho sa dajú vyvodiť dôležité predpoklady, že o výskyte rúd v Perneku sa vedelo už dávnejšie, keďže veľmož sa vyjadril v zmysle, že drahé kovy tu pravdepodobne sú, a tiež o tom, že aj on ako majiteľ panstva by chcel ťažbou zlata a striebra zbohatnúť rovnako ako grófovia, ktorí ťažili zlato na druhej strane Malých Karpát na Svätojursko-Pezinskom panstve. Škoda , že o výsledkoch, či sa prieskum vykonal a aj sa podarilo nájsť drahé kovy, už informácie nie sú k dispozícii. To nám ale dáva dôkaz o tom, že o ťažbu drahých kovov bol v stabilizovaných politicko-hospodárskych časoch vždy veľký záujem a majitelia pôdy a baníci sa opakovane pokúšali o ich hľadanie, alebo o zbohatnutie z ich ťažby. Aj keď neboli vždy úspešní,  po nejakom čase sa na tie isté miesta vybrali iní baníci, ktorí pokúšali šťastie, veď presné údaje o ložiskách v tom čase neexistovali a baníci vychádzali často iba z tradovaných, skreslených alebo neúplných ústnych zmienok.

Miesta, na ktoré sa v najstaršom období zamerali banskí prospektori nepoznáme, ale predpokladá sa, že to boli lokality, na ktoré sa vracali baníci aj v neskorších obdobiach. V okolí Perneku sa v minulosti ťažilo, alebo hľadalo na viacerých miestach. Väčšina banských prác je ale podstatne mladšieho dátumu ako zmienka z roku 1394. Tak je tomu v prípade výskytu olova a zinku v Podbabskej doline (okolie štôlne Gašpar a okolie štôlne Mikuláš) a aj ložísk pyritu a antimonitu pod vrchom Krížnica a na Misárskom Ostrovci. Oloveno-zinkové zrudnenie má charakter iba drobného výskytu, najväčšia banská sláva je Perneku je spojená hlavne s ťažbou pyritu a antimonitu od konca 18. storočia. Okrem spomínaných lokalít sa v okolí Perneku nachádza ešte jedna, kde je tradovaná a písomne doložená ťažba zlata a striebra. Táto lokalita sa nachádza za koncom obce Pernek smerom na Pezinskú babu a pri potoku sa nachádzali najstaršie banské diela takzvanej Svätodušnej štôlne (Štôlňa Svätého Ducha).

Vráťme sa ešte k roku 1394, kedy sa mal prieskum v pohorí na majetkoch Plaveckého panstva začať. Už sa asi nedozvieme či sa vykonal, a ako postupoval farár Mikuláš zo Šoprona. Na konci 14. storočia, keď ešte neexistoval žiaden zoznam ložísk ani správy z prieskumov, sa mohol opierať o ústnu informáciu napríklad od perneckého richtára, alebo správcu majetkov Plaveckého panstva. Ale keďže od Stibora zo Stiboríc dostal presný tip, že zlato a striebro z celej oblasti by sa malo nachádzať práve pri Perneku, možno to bola zaručená informácia. Znie to takmer beznádejne, mal sa potulovať po zalesnených kopcoch, hľadať a kopať. Ale ak bol skúsený, vedel na čo sa má zamerať. V tom čase neťažené ložiská vystupovali na povrch a dá sa povedať, že iba čakali na toho, kto ich objaví ako prvý. Možno zhodou viacerých okolností – poverením na hľadanie kovov, zmienkach domácich o zlatých skalkách v lesoch, poctivej prospektorskej práce, ryžovaním v potokoch a kopaním na nádejných miestach, bolo objavené aj ložisko zlata a striebra neskoršie pomenované ako Svätodušná štôlňa. Po roku 1773, banícky podnikateľ na dôchodku Jozef Entzler spustil vlnu záujmu o baníctvo v malokarpatských horách. Podnikol aj cestu po starých banských dielach na území obce. Najstaršie písomné správy sú z roku 1786 o zmáhacich prácach (pozn. znovuotvorenie a prekopanie už zavalených štôlní) na mieste starších banských diel. Je možné že by bol tento výskyt objavený už niekedy po roku 1394 a baníci sa tam v niekoľkých obdobiach znovu vracali, aby vyťažili drahé kovy? Keďže ložisko Svätodušnej štôlne je jediným výskytom drahých kovov v okolí Perneku, je pravdepodobné, že práve táto lokalita bola predmetom záujmu od začiatku.

Práce tú v 2. polovici 18. storočia obnovil ťažiarsky podnik grófa Karola Pálfyho. Po vyzmáhaní štôlne v roku 1786 sa narazilo na zlatonosnú žilu, ktorá bola v jednom mieste hrubá viac ako 1,5m. Ďalším postupom prác sa našla aj rudná šošovka bohatá na striebro. Okrem toho sa z úpadnice razila sledná chodba po žile obsahujúcej zlato. Pre veľký prítok povrchových vôd a blízkosť potoka boli práce v bani nakoniec zastavené. Baníci sa tiež snažili vyzmáhať pomocnú Zubau štôlňu, ležiacu asi 20 m nad Svätodušnou štôlňou, avšak aj od týchto prác bolo nakoniec upustené. Kutalo sa aj opustených starých pingách (pozn. povrchové dobývky, často viditeľné v teréne ako veľké jamy s kopami hlušiny po okraji) a na starej banskej mape z roku 1786 sú zakreslené  aj ďalšie dve staré štôlne (Historická mapa Svätodušnej  štôlne Obr. 1 a Obr. 2). Archívny údaj hovorí o tom, že dvaja baníci vo Svätodušnej štôlni pracovali celý rok a podarilo sa im naraziť na oloveno-strieborné rudy. Ďalšie archívne údaje o ložisku nie sú a je možné, že bolo krátko na to opustené z dôvodu vyťaženia. Počas novodobého prieskumu v rokoch 1955-56, kedy sa znovu otvorili staré štôlne, sa nepodarilo zrudnenie overiť. Napriek optimistickým archívnym údajom, pravdepodobne išlo iba o lokálne nahromadenie rúd v šošovkách viazaných na poruchové zóny (pozn. zlomy v hornine). Tomu napovedajú aj archívne opisy rudných polôh bohatých na striebro (oloveno-strieborné rudy). Drahé kovy (striebro, zlato) boli v hydrotermálnych žilách viazané na striebronosný galenit a pyrargyrit. Novodobým prieskumom sa ukončila banská história ťažby drahých kovov v Perneku, ktorej začiatky spadajú do 14. storočia. V súčasnosti už staré bane na Svätodušnom ložisku nie je možné identifikovať ani v teréne.

Ďalším miestom, kde sa hľadali rudy, je revír pod Babou juhozápadne od Perneku (Obr. 3). V metamorfovaných komplexoch hornín Podbabskej doliny a na východných svahoch vrchu Gašparová vystupujú drobné výskyty zrudnenia, ktoré boli objektom záujmu. Banské práce pozostávajú z viacerých krátkych štôlní a štôlničiek, ktoré sledovali buď drobné rudné žily, alebo aj hluché (nerudné) pegmatitové žily. Pomerne veľký počet kutacích prác svedčí o veľkom odhodlaní baníkov sledovať minimálne prejavy zrudnenia v nádeji, že sa zmení na väčší výskyt minerálov, alebo dokonca na bohaté ložisko. Dnes vieme, že ich očakávania nemohli byť naplnené, keďže obsah rudných minerálov v žilách bol nepatrný a nemohol priniesť žiaden zisk. Po tejto poctivej práci baníkov sa zachovali dnes už zväčša zavalené alebo zatopené štôlne Mikuláš, Bartoš, Gašpar, Peter a mnoho ďalších bez mena. Prvé zoskupenie štôlní sa nachádza na východnom svahu Gašparovej v okolí tzv. Hornej žily. Hrúbka žily bola maximálne 0,5 m a obsahovala barytovú žilovinu s nepatrným obsahom galenitu a sfaleritu. Sledovaná bola štôlničkami v troch horizontoch (úrovniach) o celkovom výškovom rozpätí 35 m. Spodná Gašpar štôlňa nenafárala hornú žilu, ale iba tenké kremenné žilky bez mineralizácie. Približne 350 m severozápadným smerom sa nachádza Bartoš štôlňa sledujúca tiež sfalerit-galenitové zrudnenie a na vrchu Gašparová je štôlňa Peter s hematit-karbonátovou žilou mocnou  iba 10 cm. Ďalšie dve štôlne sa nachádzajú asi 500 m od Gašpar štôlne smerom po potoku. Štôlňa pomenovaná ako Mikuláš (Obr. 4) sledovala tzv. spodnú žilu s kremenno-karbonátovou výplňou a malým obsahom rudných minerálov – sfaleritu a galenitu. Mocnosť žily je 10 – 30 cm a štôlňa ju sledovala 5-6 m, potom sa žila vyklinila (pozn. vytratila sa). Druhá chodba v štôlni bola razená v smere JZ-SV a na niektorých úsekoch bola razená pozdĺž puklín prebiehajúcich súhlasne s bridličnatosťou hornín. Celková dĺžka chodieb je cca 180 m , zväčšená bola pri prieskume v 50-tych rokoch 20. Storočia. Samotná štôlňa je v súčasnosti zatopená. V jej blízkosti sa nachádza tiež zavalený komín (pozn. Slúžia hlavne na vetranie štôlní) a bezmenná štôlňa.

Pyritové a antimonitové rudy (pyrit sa požíval na výrobu kyseliny sírovej a antimonit ako prísada do oceľových zliatin) v okolí Perneku vystupujú na dvoch ložiskách: pod Krížnicou a na Misárskom Ostrovci (Obr. 5). Najstaršia písomná zmienka a prvý prípad dolovania pyritu v pezinsko-perneckom kryštaliniku a aj na území celého Uhorska (!) je práve z Perneku. V správe o obhliadke banských prác v Malých Karpatoch z roku 1790 je opísaná ťažba pyritu na ložisku otvoreného Florián štôlňou (ložisko Karol na Misárskom Ostrovci). Podľa tejto správy sa tu dobývala 2 m hrubá poloha pyritu s prímesou olova a striebra. Ťažba na ložisku s prestávkami pretrvávala aj v 1. polovici 19. storočia, ale množstvo vyťažených pyritových aj antimonitových rúd bolo malé. Na Misárskom Ostrovci bola v tom čase vyrazená aj Valentín štôlňa. V okolí týchto dvoch štôlní sa našli pozostatky po primitívnom tavení rúd a ich zhutňovaní v hlinených taviacich nádobách. Veľké množstvo spečenej keramiky použitej pri tavení napovedá tomu, že vyťažené antimonitové rudy sa snažili spracovať na mieste hlboko v horách a dole znášali iba antimonitový kov v koncentráte. Keďže sa na ložisku vyskytujú vo väčšej miere pyritové rudy ako antimonitové, je možné že išlo aj o pokusné spracovanie pyritových rúd v období ešte pred postavením továrne v Pezinku - Cajle na výrobu kyseliny sírovej z pyritu. V okolí sa nachádzajú tiež novšie banské práce z 20. storočia. Spodnou baňou je štôlňa Dolný Karol (Obr. 6) s mohutnou haldou, nad ňou je štôlňa Horný Karol (Obr. 7), Martin štôlňa ďalšia bezmenná štôlňa. Týmito banskými prácami bola sledovaná poloha pyritovej rudy. Zvyšky lavíc kremito-grafitovej pyritovej rudy vyťaženej zo štôlne Dolný Karol sa nachádzajú na halde pred ňou. Zostávajúce overené malé rozmery a mocnosť ložiska ale znamenajú, že nemá žiadne využitie do budúcnosti.

Asi v rovnakom období ako v Pezinku, sa začalo využívať aj najbohatšie ložisko v okolí Perneku, pod Krížnicou. V porovnaní s ložiskom Karol na Misárskom Ostrovci predstavuje podstatne väčšie ložisko pyritových a antimonitových rúd.  Je viazané na pruh grafitických čiernych bridlíc a hrúbka produktívnej zóny ložiska je cca 60 m. Vystupujú v nej samostatné polohy pyritových rúd a asi 20 m pod nimi je poloha antimonitových rúd. Ložisko pod Krížnicou poskytovalo najkvalitnejšie pyritové rudy v celej produktívnej oblasti medzi Pernekom a Pezinkom.

Už koncom 18. storočia sa tu začala ťažiť antimonitová ruda. V roku 1790 sa na ložisku spomína Horná a Dolná Barbora štôlňa, štôlňa Sv. Duch a štôlňa Jozef (Obr. 8). Ťažili sa hlavne bohaté antimonitové rudy a ročná produkcia na začiatku 19. storočia bola asi 3 tony antimónu. Postupne sa prechádzalo aj na ťažbu pyritových rúd. Tieto tvorili dve polohy síce iba 1 – 1,5 m hrubé, ale obsah síry bol v porovnaní s inými ložiskami v okolí Perneku a Pezinku vyšší.  Najväčší rozmach ťažby pyritu bol zaznamenaný v 2. Polovici 19. storočia a súvisí s výstavbou továrne na kyselinu sírovú v Pezinku – Cajle v roku 1848, ktorá okrem rúd z Pezinku spracovávala aj kvalitnejšie rudy z okolia Perneku. Ložisko bolo rozfárané ďalšími banskými dielami – štôlňou Zubau (Obr. 9, 10, 11), Ján (Obr. 12 a Obr. 13) a Hlbokou štôlňou. V roku 1872 bane prešli do vlastníctva viedenského statkára Emila Seybela  spolu s banskými mierami na Johanna poli a na poliach Mária a a Juraj. Okrem týchto štôlní bolo celé ložisko podfárané dedičnou štôlňou Pavol dĺžky cca 400 m. Ruda bola okrem spracovania v Cajle odvážaná cez Devínsku Novú Ves na spracovanie do továrne v Liesingu pri Viedni. Ťažba pyritu, ktorá sa v tomto období rozvinula takmer zanikla v roku 1896, kedy bola zatvorená továreň v Cajle.  

O obnovenie baníctva v Perneku sa začiatkom 20. storočia postaral český podnikateľ Leopold Klíma, ktorý sa najpr orientoval na ťažbu antimonitu na banských poliach Leopold a Mária a neskôr aj pyritu na banskom poli Katarína. Začali sa vyzmáhať staré štôlne a v roku 1916 sa už dobýval antimonit na žile Ján v Pavol štôlni. Počas prvej svetovej vojny, keď  bol vysoký dopyt po týchto kovoch, patrili bane pod vojenskú správu. Antimonit sa vozil na spracovanie až do Příbrami. V tomto období bola vybudovaná aj úzko koľajová úvraťová banská železnica z ložiska pod Krížnicou, až na železničnú stanicu v Perneku (Obr. 14). Mala dĺžku približne 6 km. Bola stavaná za podpory vojenskej správy a na jej výstavbu boli počas prvej svetovej vojny vyžitý aj ruskí a srbskí vojnoví zajatci. V blízkosti Perneckej železničnej stanice boli postavené budovy na prvotnú úpravu pyritových rúd, odkiaľ sa na ďalšie spracovanie vozili do Bratislavskej továrne Dynamit-Nobel. Krátko pred skončením vojny Klímove banské a hutnícke závody za odplatu prevzali všetky zariadenia baní. Antimonit a pyrit sa ďalej ťažili hlavne v Pavol štôlni, Zubau štôlni, na medziobzoroch medzi týmito štôlňami a na hlbinných obzoroch dedičnej Pavol štôlne. Klímove banské závody fungovali ako účastinná spoločnosť a v roku 1920 sa majoritným vlastníkom účastín stáva československé peňažné konzorcium vedené Milanom Hodžom. Hlbinná ťažba sa už nevykonávala, zabezpečovala sa iba údržba podzemných priestorov a spracúvali sa už predtým vyťažené rudy. V roku 1922 bola ťažba úplne zastavená.  Zapríčinené to bolo poklesom dopytu po skončení vojny, pomerne vysokými nákladmi na ťažbu, ale hlavne dovozom lacnejších a kvalitnejších rúd zo Španielska a Talianska.  Až počas druhej svetovej vojny v roku 1940 začína s novou ťažbou antimonitu nemecká spoločnosť Antimon AG so sídlom v Banskej Bystrici. Záujem nemeckého podniku sa ale čoskoro preorientoval do Pezinka na ložisko Kolársky Vrch. Počas Novodobého prieskumu v rokoch 1952 – 56 boli vyzmáhané a zdokumentované štôlne Pavol, Zubau a druhý obzor úpadnice Mária. Novovyrazené boli štôlňa Stanislav, prekop na antimónovú žilu, ako i sledná štôlňa v žile horizontu Zubau štôlne a bola vykonaná razba na II. obzore na antimonitovú žilu Ján. Ukázalo sa však, že antimonitové ložisko je už vyťažené a neboli preukázané ďalšie overiteľné zásoby rudy.

Odvtedy banské diela chátrali a väčšina ich je buď zavalená, alebo zatopená. Pomerne dobre zachovaná je trasa úzko koľajovej banskej železnice, násypy  v úvratiach, viaceré priepusty (mosty) a zárezy železnice v pôvodných horninách. Doprava po nej bola zabezpečená pomocou parnej lokomotívy. Za miestom, kde trasa železnice vchádza za obcou do lesa bola studnička, z ktorej lokomotíva čerpala vodu (Obr.15). Dnes je využívaná ako zdroj vody pre obyvateľov. Celkové prevýšenie ktoré musela lokomotíva na trati prekonať je 220 m (Obr. 16). Začiatok železnice bol na perneckej železničnej stanici, odtiaľ obchádzala obec severne a križovala cestu do Kuchyne. V blízkosti opusteného lomu nad kostolom bola úvrať, ktorá zmenšovala výškový rozdiel. Ďalších 3,3 km pokračovala cez les a dnes jej trasu v tomto úseku kopíruje žltá turistická značka. Práve na tejto časti trate sú vybudované násypy na päte svahu vysoké až 25 m, betónové múry s priepustmi a zárezy vyrazené do skál. Žltá turistická značka nás privedie až na koniec železnice, kde je ešte zachovaný zvyšok oporného múra z kameňov. Na tomto mieste boli pripájané vozíky s rudou vyťaženou z Pavol dedičnej štôlne a zo štôlne Zubau. Zo štôlní situovaných vyššie bola možno po vrstevnici na svahu napojená ďalšia línia úzko koľajovej železnice.  V blízkom okolí sú viditeľné zavalené ústia štôlní, haldy hlušiny a prepadliny v teréne. Najvýraznejšie sú haldy zo štôlní Pavol dedičná, Zubau, Mária a Ján. Zo zavaleného ústia Pavol štôlne vyteká okrová voda znečisťujúca blízky potok (Obr. 17) a ktorá je najväčším zdrojom kontaminácie na ložisku. Vytekajúca voda obsahuje zvýšené koncentrácie síranov, železa, mangánu, arzénu, antimónu, ale aj  niklu a zinku. Tieto prvky sa okrem znečistenia povrchových vôd kumulujú aj v pôde a sedimentoch. Ílovité okrové bahno v ryhe pred zavaleným ústím je saturované vytekajúcou vodou a má hrúbku viac ako 1,5 m. Pri Zubau štôlni sú zachované pozostatky kamenného banského domu, ktorý je zakreslený aj na starej banskej mape z roku 1890. Jedná sa o starý huncokársky dom rodiny Zavčíkovcov (Huncokári – bavorskí a tirolskí drevorubači (z nemeckého Holzhacker), ktorí prišli na územie Malých Karpát v polovici 18. storočia s nástupom vlády cisárovnej Márie Terézie. Jednotlivé rodiny žili roztrúsené po horských samotách). Pozornosť si zaslúži aj veľká lievikovitá prepadlina vo svahu západne od Pavol štôlne. Je to prejav závalu v starej štôlni ilustrujúci dôsledok náhlej a mohutnej udalosti v podzemí.

Záverom by sme radi upozornili návštevníkov a turistov, že vstup do starých banských diel sa vyslovene neodporúča. Kedykoľvek môže dôjsť ku kolapsu nadložných hornín a zavaleniu starých štôlní s fatálnymi následkami.
 
S láskavým dovolením pána Ondrusa bola podstatná časť textu a fotografií prevzatá z knihy Podzemie Malých Karpát. 
Upravil a doplnil Ján Pehanič.
 
Použitá literatúra:
Ondrus P. (Spolok pre montánny výskum, www.montanistika.sk) Podzemie Malých  Karpát
Kráľ J. (2012) Slovenské banské mestá a obce: Pernek, Montanrevue č.1/2012
www.geology.sk – mapa starých banských diel
https://pezinske-bane.blogspot.co.at/ – Obr. č. 13