Pernecká svadba

Svadba bola vždy veľká udalosť nielen pre aktérov a samotnú rodinu, ale aj pre celú dedinu. Ako sa dočítate,  tak v minulosti ešte viac ako dnes. Svadbe vždy predchádzali dlhé prípravy. 

Vďaka ešte žijúcim pamätníkom môžeme zmeny v svadobných rituáloch v Perneku sledovať približne od roku 1942.
 

V tom období samotnej svadbe, okrem toho, že sa našli dvaja dostatočne zamilovaní jedinci, predchádzali ohlášky v kostole. Boli troje. Ohlášky znamenali, že pán farár tri týždne pred svadbou ohlásil po čítaní evanjelia, že daný mládenec a deva chcú uzatvoriť manželstvo. Vyzýval ľudí, ktorí poznajú prekážku daného manželstva, aby ju povedali.  Veľmi kuriózne bolo, že niekoľko mládencov v Perneku bolo takých, ktorí mali prvú ohlášku s jedným dievčaťom a druhá ohláška už bola s inou. Dnes by sme povedali, že to bola ale láska ...  Na druhej strane všetky novo vzniknuté pári spolu vydržali a žili šťastne až kým nepomreli.  

Deň pred prvou ohláškou museli budúci manželia navštíviť celú rodinu a pozvať ich na svadbu. Proces pozývania na svadbu bol veľmi zaujímavý, prebiehal vo viacerých kolách. 

Týždeň pred svadbou sa začali robiť veľké materiálne prípravy.  Svadby v tomto období nebývali v sobotu, ale v pondelok, utorok alebo stredu.  V sobotu sa začali robiť až v prvej polovici 50. rokov.

Bolo treba napiecť koláče a zabezpečiť dostatok mäsa. V dedine boli dve kuchárky, pani Geclérová a Matušových.  Všetky koláče aj torty sa piekli v peci, ktorá bola v každom dome. Pre Pernek boli typické kysnuté koláče, bábovky, ale aj torty. Pri pečení pomáhala široká rodina. Ženy si následne chodili oplácať pomoc pri pečení.

              Anna a Cyril Minarových

Zvykom bolo, že tri dni pred svadobným dňom sa robila zabíjačka prasaťa alebo teľaťa. Veľmi ma však následne prekvapilo, ako málo sa z mäsových produktov na samotnej svadbe využilo.  V tomto týždni mali družbovia za povinnosť znova navštíviť rodinu a pozývať na svadbu. Veľmi radi sa zabávali tým, že do rodín s mladými dievčatami chodili zavčas ráno dúfajúc, že ich nájdu ešte spať.  Vzhľadom na skutočnosť, že svadby sa konali doma bolo treba patrične vysťahovať dom. Častokrát zostala v pôvodine len kuchyňa. Stránka nevesty sa zišla v dome nevesty, stránka ženícha v rodičovskom dome ženícha.  Ale nebojte sa, počas svadobného veselia sa občas aj navzájom stretli.

Ráno v deň svadby sa znova chodila pozývať rodina na svadbu, tento krát to bola úloha na svadobných otcov. No nepríďte na svadbu, keď ste boli tri krát pozvaní.  Svadobčania sa stretli okolo obeda v dome ku ktorej stránke patrili, či boli pozvaní nevestou alebo ženíchom.  Na privítanie dostali zákusky a víno. Následne ženíchova stránka išla s muzikou do domu nevesty popýtať nevestu.  Podľa toho ako zámožná bola rodina, takú veľkú mala kapelu. Ak išlo o chudobnú rodinu mala len malú muziku, ktorá sa skladala z harmoniky a bubna.  Zámožnejšia rodina si mohla dovoliť mať v kapele aj nejaké tie dychové nástroje.  Povinnosťou družbov bolo pripraviť paloš. Išlo o drevenú palicu na konci s nastoknutým jablkom alebo pomarančom a rozmarínom. Pod touto ozdobou boli pripevnené ručníky a mašle. S palošom družbovia cestou k neveste tancovali. Zaujímavé situácie nastávali hlavne vtedy ak pršalo. Na vtedajších prašných cestách stála voda, ktorá pri tancovaní chlapcom striekala na oblečenie. Ale ani toto nebol dôvod na porušenie zvyku tanca s palošom. Ak ženích pochádzal z inej dediny, tak celá jeho rodina prišla za nevestou na vozoch ťahaných koňmi.  V tomto prípade chlapci z dediny natiahli cez cestu mašľu a licitovali nevestu. Veď nedajú svoju dievku len tak nejakému cudzincovi. Cena sa niekedy vyšplhala až na 1000 korún alebo sud vína. V čele sprievodu ženícha išla kapela, nasledovali tancujúci družbovia s palošom, družičky. Potom išiel ženích s hlavnou družičkou a ostatná rodina.

Po príchode do domu nevesty hlavná družička predniesla reč na odprosenie rodičov. Svadobčania, ktorí sa nevmestili do domu zostali stáť na dvore. Taktiež boli pohostení koláčmi a vínom.  Svadobné obrady sa zväčša konali o 13. hodine a boli len cirkevné. V rámci obradu v kostole žena išla na takzvaný úvod. Cez hlavu mala prehodenú šatku, v ruke držala sviečku a spolu so svojou krstnou mamou prešla poza oltár. 

 Po obrade išli všetci hostia do domu ženícha. Bolo zvykom, že ich kuchárky nechceli pustiť do domu a dávali im rôzne otázky, na ktoré museli mladomanželia alebo krstný otec odpovedať.  Posledná otázka vždy bola: Čo svadobčania nesú? Ak odpovedali, že sviatosť manželskú, tak boli vpustení do domu. Všetci boli pohostení ako inak koláčmi a vínom. Keďže ženy  boli oblečené v kroji, bolo potrebné sa ísť domov prezliecť, aby si slávnostný odev nepoškodili alebo nezašpinili.  Medzičasom sa chlapi zo strany nevesty, aj so ženíchom presunuli do jej domu. Po príchode žien sa podávalo jedlo. V tomto momente musel byť ženích veľmi ostražitý, lebo na jeho miesto si v nepozorovanej chvíli zasadol jeden z družbov. Miesto vedľa nevesty si ženích musel vyplatiť. Čím bola nevesta krajšia a bohatšia, tým bola cena miesta vyššia.  Pred jedlom sa všetci museli pomodliť. Podávala sa slepačia polievka. A teraz sa dialo niečo veľmi prekvapivé. Hosťom sa servírovalo kuracie mäso, ktoré sa ale na svadobnej hostine nejedlo. Každý si ho odniesol ako výslužku zo svadby. 

„Vítajte milí hostia, horní, dolní, prespolní. Vítajte i vy miué družičky červené jak ružičky. Vítajte i vy muádenci, kerí patríte pod naše vjence. Táto naša muadá nevesta šla do hory na jahody a jej zelený vjenec  í spadeu do vody. Perneckí mlynári ho chycilii a pýtajú zaň sto zuatých dukátú. Nevjesta vás prosí a žáda komu co je možné. Aj ja pomožem , jak najlepší možem. Kto sa na tejto svadbje nenají, nech čeká na moju. Moja bude v pondzelí po nekerej nedzeli. Kdo bude chcet na moju svadbu ít, mosí si do kapse kus chleba vzít, do flaše vína bude že to za hoscina. Prichystáme na devjet stoú, štyri myse a v tej pátej nic. Pro naše družičky borové šištičky, pro pánú mládencú hrabový chren, aby si kúšky chleba máčali v nem.  Muziko hraj, dostaneš z rubáča kraj a z koláča dzíru, pro tú tvoju miú.“

V tom začala hrať muzika a hlavný družba začal vyberať peniaze pre nevestu, ktoré vysypal do pripravenej šatky.  Nasledovalo poďakovanie od hlavnej družičky: 

„Muziko miuá postoj chvílečku, nech ja premluvím slovíčko jedno alebo dvje. Bude li to dobré alebo zlé.  Títo naši mladí novomanželé vám pjekne cekujú, že ste ráčili naplnit ich svadebné vjeno s dukátmi dvoma, grošmi troma, pritem komu co byuo možné. Ked sa vám oni nebudú mocet odmjenit,  nech sa vám odmjení Pán Boh nebeský.“

Po tomto obrade sa novomanželia presunuli do domu ženícha a celý proces pýtania vienku sa zopakoval.  Aby novomanželia len nedostávali peniaze,  nastáva okamih príchodu perneckých mládencov, ktorí neboli na svadbe. Mládenci prišli pýtať mládenské. Celý rituál sa začínal búchaním na zárubňu dverí a pýtaním si povolenia na vstúpenie. Takzvaný stárek (najstarší z chlapcov) s fľašou vína v ruke ide pýtať od ženícha povolenie usporiadať mládenské.  Išlo o verejnú tanečnú zábavu, ktorá sa konala v jednom z perneckých šenkov, buď u Bokesú (dnes u Papagája) alebo u Vincka (dnes hostinec u Zaíčka). Zábavu musel zabezpečiť a platiť ženích.  Do jednej z krčiem sa presunuli všetci svadobčania, mladí pernečania a tiež množstvo zvedavých žien. Roznášali sa koláče a víno.  Po mládenskom, ktoré zväčša trvalo dve hodiny sa svadobčania vrátili do svadobných domov . Nevesta sa išla prezliecť.  Nasledovala večera, pri ktorej bol servírovaný  segedínsky guláš. Potom sa už všetci bavili do bieleho rána. Nemohli chýbať typické pernecké tance ako bol stoličkový alebo ručníčkový tanec.  Traduje sa, že občas svadobčania potrebovali uľaviť svojim unaveným nohám, vyzuli si čižmy a vždy sa našiel nejaký dobrodinec, ktorí im do nich nalial vodu. 

Deň po svadbe sa nevesta sťahovala do domu ženícha. Na voze sa jej viezla  v truhle výbava, ktorá obsahovala oblečenie, periny, uteráky. Pri bohatej neveste k výbave patrila aj krava.

Popísané svadobné zvyky pretrvali približne do polovice päťdesiatich rokov minulého storočia. V tomto období sa začali svadby konať v sobotu, nevesty už nechodili oblečené zásadne v kroji, ale mohli si vybrať aj dlhé šaty. Podľa nevesty sa vždy obliekli aj družičky. Každé dievča malo kroj, horšie to bolo s dlhými šatami. Tie si družičky navzájom požičiavali, ak mali rovnakú veľkosť topánok, tak aj tie boli súčasťou výpožičiek.  Pred odchodom na sobáš sa začalo podávať malé občerstvenie vo forme klobás a jaterníc s chlebom. Svadby sa i naďalej konali doma a zachovávali sa všetky hore popísané tradície. Tento materiál vznikol aj vďaka pánovi Milanovi Bartalskému a jeho manželke, ktorý si napríklad veľmi radi spomínajú na príhodu, ktorá sa viaže s ich svadbou.  Svojským spôsobom prežívali vpád sovietskej armády do našej krajiny počas svojej svadby, áno hovoríme o roku 1968. Nič netušiacich svadobčanov počas cesty do kostola obkolesili ozbrojení vojaci. Celú cestu do kostola a z kostola išli popri svadobčanoch. Pri ceste stáli tanky, z ktorých vojaci kričali priania všetkého dobrého mladomanželom..   Vtipný bán Bartalský túto príhodu okoreňuje hláškou: „šak aj keby sem sceu utécit, nedauo sa“. Ruskí vojaci sa pridali aj k mládenskému.  V peknou nevestou Vierkou jeden tancoval tak, že ich vpredu delil samopal. Nuž, ochrana je ochrana ... 

Vo svadobný deň sa hostia začali schádzať v kultúrnom dome okolo jednej po obede. Svadobní rodičia každého privítali pohárikom tvrdého, družičky pripli hosťom pierka z rozmarínu. Hneď po príchode sa podávalo malé občerstvenie, tlačenka, krvavničky, jelítka. Napriek dobrému jedlu boli všetci zvedaví na nevestu, ktorá bola doposiaľ skrytá. Krstná mama mala za úlohu priviesť a ukázať nevestu ženíchovi. Spočiatku sa snažila ženícha oklamať a predstavovala mu rôzne ženy, najlepšie staré a škaredé, ktoré mali cez hlavu prehodenú plachtu alebo starú sukňu.  Nasledovalo odprosenie rodičov, pri ktorom budúci mladomanželia kľačali na šatke na zemi a svojimi slovami ďakovali za výchovu, odprosovali ich a žiadali o požehnanie. Rodičia na záver urobili deťom krížik na čelo.

Svadobčania sa mohli vydať na cestu na obrad. V čele sprievodu išli muzikanti (pernecká kapela), za nimi deti, nasledoval ženích s hlavnou družičkou, ostatné družičky s družbami, nevesta, ktorú viedol hlavný družba (zväčša išlo o krstné deti), svadobčania a sprievod uzatvárali svadobní rodičia.

Od roku 1950 do roku 1992 bol povinný civilný sobáš. Takže, pár ktorý sa chcel sobášiť v kostole musel absolvovať dva sobáše. Najskôr civilný a potom cirkevný. V začiatkoch sa civilný sobáš robil v piatok za účasti len svedkov a rodičov. Neskôr boli oba tieto obrady v jeden deň.

Svadobný sprievod sa najskôr zastavil na Miestnom národnom výbore, keďže oproti vždy bol šenk, tak muzikanti,  družbovia a chlapi skončili tam. Muzikanti niečo zahrali, družbovia ponúkali víno. Po civilnom obrade sa sprievod znova zaradil a išlo sa do kostola. Popri ceste stávalo množstvo ľudí, ktorí boli zvedaví na nevestu a „hodnotili“ všetko čo videli. Pred kostolom nevestu a ženícha čakal pán farár, ktorý ich odviedol do kostola.  Už sa nepraktizoval úvod nevesty a obrad bol bez omše. Zato muzikanti si vytvorili veľmi pekný zvyk,  z chóru hrávali náboženskú pieseň, zväčša to bolo K nebesiam dnes zaleť pieseň. Pred kostolom novomanželom gratulovali známi, nie svadobčania. Tieto gratulácie neboli spojené so žiadnymi kvetinovými darmi. 

Pri ceste späť do kultúrneho domu poľovníci zvykli vystreliť, vraj aby sa nevesta nebála gulí. Po príchode do kultúrneho domu boli zatvorené dvere a kuchárky nachystali pre novomanželov nejaké úlohy. Museli napríklad spoločne píliť drevo, pričom dostali samozrejme ten najhorší špalok.  Alebo museli prať plienky namočené v horčici. Až keď sa manuálne osvedčili dostali tradičnú otázku čo so sebou nesú. Rokmi sa odpoveď nezmenila: Sviatosť manželskú. Za odmenu bol  mladomanželom ponúknutý od kuchárky pohárik s tvrdým alkoholom a „náhodou“ sa pani kuchárke vyšmykol z ruky tanier. Vraj črepy prinášajú šťastie, neviem, neviem vzhľadom na naše rozvodové štatistiky či to úplne platí. 

Až teraz nastal čas na tú správnu zábavu a tancovačku. Už sa nerobili verejné mládenské.  Spoločnosť sa zabávala len v kultúrnom dome. Vytancovaní hostia sa mohli pri večeri posilniť bravčovým pečeným mäsom, knedľou a kapustou. V priebehu večere muzikanti chodili po jednotlivých svadobčanoch a hrali každému na želanie pesničku.  Tento rituál sa vždy začal pri ženíchovi a jeden z muzikantov ho takto oslovil: „Včil si ženíchu spomeň jakú pjesničku si spívával, ked si za milú chodzíval“.

Naďalej pretrvala tradícia vyberania Vienku. Hlavná družička a družba vyšli na pódium a odtiaľ vyzvali zaklopaním vidličkou na tanier hostí, aby dali nejaké tie peniažky novomanželom. Následne družička a družba išli medzi ľudí s tanierom a vyberali peniaze.  Neskôr na popularite získali vecné dary.  Vyzbierané peniaze sa dali neveste a družička sa všetkým poďakovala.  Kto nemohol prísť zagratulovať novomanželom pred Miestny národný výbor (dnes Obedný úrad) alebo kostol, tak poslal telegram. Tie družička s družbom čítali. Keď sa už tak pekne rozdávali tie peniažky, tak aj pani kuchárky sa pripojili. Jedna z nich vyšla medzi hostí s obviazanou rukou, vraj sa v tom zhone obarila a nemá na doktora. 

V rámci pokračujúcej zábavy bol priestor aj pre maškare. Muž preoblečený za ženu prišiel s kočíkom a snažil sa vnútiť bábo ženíchovi. Alebo cigánka veľmi nariekala, že ženích jej urobil fakana a teraz ju s ním nechal samotnú , čo má robiť.  Veľmi obľúbenou bola operácia slepého čreva. Na rebríku priniesli muža prikrytého plachtou. V strede sa plachta rozrezala a pán doktor začal operovať. Muž mal na bruchu pod plachtou tanier so slepačími vnútornosťami. Počas veľmi fundovaného výkladu priebehu operácie pánom doktorom boli tieto črevá ťahané von zo „žalúdka“. Niektoré slabšie povahy mali občas aj problém.

Tesne pred pol nocou sa v sále vytvoril kruh a nevesta so ženíchom dostali sólo. Presne o pol noci nastalo odčepčenie. Hlavná družička zobrala z hlavy nevesty korunku alebo závoj a dala jej ručník a ženíchovi klobúk. Pri tomto obrade sa hrala jedna typická pieseň s názvom Od Buchlova vietor veje. Následne si oboja sadli na stoličky, ktoré pripitý chlapi zdvihli do výšky. Takto si novomanželia museli pripiť, dať si pusu. Prázdne poháre hodili pre šťastie na zem.  A znova museli naši mladí zametať, aby bola väčšia zábava, tak svadobčania im rozkopávali črepiny. Po odčepčení sa nevesta išla prezliecť z bielych svadobných šiat.  Aby svadobčania vydržali až do rána bieleho nasledoval štvrtý chod jedla. Zväčša sa podávali rezne so šalátom.

Do rána sa okrem tancovania a neodmysliteľného pitia hralo aj množstvo hier. Medzi typické pernecké patril šírákový tanec. Chlapci si do rytmu hudby museli na hlavách vymieňať klobúk. Hudba samozrejme postupne zrýchľovala.  Obľúbený bol aj metlový tanec, ktorý spočíval v tom, že jeden z tancujúcich dostal za partnera metlu. Keď hudba prestala hrať, musel metlu odhodiť a rýchlo si nájsť tanečnú partnerku.  Hral sa aj fľaškový tanec. Vytvoril sa kruh, v strede sa roztočila fľaša, na koho bolo hrdlo nasmerované po zastavení sa fľaše, ten dostal trest. Musel spievať, tancovať, recitovať, bozkať niekoho...

V 80.-90. rokoch sa na svadbách zúčastňovalo 120 až 180 ľudí. Pernecká svadba v tomto období končila okolo siedmej ráno. 

V týchto rokoch končí aj moje rozprávanie.  Ako prebiehajú súčasné svadby všetci  vieme. Až sa toto obdobie stane minulosťou,  rozšírim tento materiál.

                                                                                              Autor: Zuzana Zajičková