Hudobníci

Určite bude staršia generácia súhlasiť s mojim názorom, že dnes sa ľudia už toľko spolu nezabávajú a nestretávajú, ako pred  niekoľkými desaťročiami.  Ani nie tridsať rokov späť sa využila každá príležitosť a dôvod na spoločné zaspievanie si, zatancovanie si. A keď to už starým ľuďom  nebolo možné zo zdravotných dôvodov, tak sa prišli aspoň pozrieť a poohovárať mladé dievky.

 V období po druhej svetovej vojne  členmi Perneckej kapely bol  Janči Geclér (harmonika, prípadne trubka), Vendel Gašparovič (saxofón),  Štefan Galba všetkými nazývaný Galiba (bubon), Rudo Režný z Kuchyne (trombón), Ola Novotný (husle).  „Otcom“ kapely bol otec Jančiho Gecléra, ten aj so svojim bratom boli určitú dobu v Amerike, odkiaľ priniesli aj niektorého hudobné nástroje. Skúšky zväčša prebiehali  na dvore u Geclérov. Táto kapela absolvovala nielen všetky vtedajšie tancovačky, svadby, ale keď si mládež v nedeľu po obede zmyslela, že si chce zaspievať,  presvedčila uja Jančiho a Galibu a už sa na  Nižnej skalke hralo a spievalo. Toto dvojčlenné zoskupenie dostalo aj samostatný názov takzvaná Malá muzika.  Ľudia z chudobnejších pomerov si nemohli finančne na svadbu dovoliť pozvať celú kapelu, tak si pozvali len Malú muziku. Ale podľa vyjadrenie ešte žijúcich svedkov to vôbec nič na veselej nálade neubralo.

Jedným z členov kapely  bol aj pán Vendel Gašparovič, ktorý sa zaslúžil o výchovu mnohých súčasných perneckých hudobníkov. Pán Gašparovič už v tom období poznal noty.  Tým bola Pernecká kapela široko ďaleko výnimočná, už v tom čase hrala z nôt. Pán Gašparovič túto svoju prednosť využil aj počas svojho pobytu v Argentíne, kde hral vo veľkom orchestri. V 50. rokoch ujo Vendel, ako ho nazývali jeho žiaci, svojim entuziazmom prilákal k muzike  viacero vtedy jedenásťročných chlapcov . Začali k nemu chodiť Alojz Živica, Milan Bartalský, Jozef Bartalský, Rudolf Gašparovič, František Halinár. Fakt, že zo všetkých týchto chlapcov sa postupne stali muzikanti a nikto od štúdia muziky neutiekol svedčí o pedagogických schopnostiach uja Vendela.  A to, že to chlapci nemali pri svojom štúdiu jednoduché dokazuje aj disciplína, ktorú mal ujo Vendel zavedenú. Chlapci chodili skúšať priamo k nemu domov, chodilo sa pravidelne 2 x do týždňa, každý  dostal napísané svoje noty domov, tie sa musel doma naučiť hrať a neexistovala výhovorka prečo sa to nenaučil.  Medzi prvé skladby, ktoré sa chlapci učili hrať, patrila napríklad Sedí sokol na javori, či Hľadám galánečku.

Po 3 rokoch chlapci dostali prvú šancu predviesť svoje majstrovstvo na verejnosti. Bolo to na zábave u Zaíčka. Postupne im bol vždy v rámci týchto zábav poskytovaní väčší a väčší priestor.  V tom čase boli dve stále miesta kde bývali v obci zábavy, bola to krčma u Zaíčka a krčma u Bokesov. Krčma u Zaíčka stojí dodnes na pôvodnom mieste, krčma u Bokesov bola v 70. rokoch zbúraná a bola tam postavená predajňa Jednoty, v súčasnosti je na tomto mieste Pohostinstvo u Papagája.  Pred každou zábavou bola urobená vonku drevená podlaha, na ktorej sa tancovalo. Okolo takto pripraveného parketu boli popichané brezy vyzdobené papierovými mašľami.

A naši mladí muzikanti začali mať úspech siahajúci  až na Babu. Jeden chatár  dokonca pre nich chodieval nákladným autom, aby spríjemnili pobyt jeho hosťom. Raz sa im pri ceste, ktorá  vtedy bola len prašná,  stala veľmi kuriózna situácia. Ako sedeli na vlečke nákladného auta, tak zrazu len počuli veľký buchot. Z vlečky im spadol bubon a kotúľal sa dolu brehom.  Našťastie sa im ho podarilo chytiť skôr ako by sa bol rozbil. Bubon im pripravoval ešte ďalšie úsmevné situácie.  Mladí ľudia nemali dostatok peňazí na kúpenie vlastného bubna, tak si ho vypožičiavali od pána Mateja Petríka. Všetko bolo v poriadku až na jednu maličkosť, že na konci šlapátka chýbala guľa, ktorá búcha do bubna. Tak ju vždy nahrádzali zemiakom.

Svoju sľubne sa rozbiehajúcu muzikantskú kariéru im na dva roky prerušila povinná vojenská služba.  Našťastie ich počas tohto obdobia neopustilo nadšenie a po vojne sa všetci vrátili do kapely a pokračovali. Osamostatnili sa a už im ujo Vendel nerobil vedúceho kapely.  Skúšobňu v dome uja Vendela vymenili za komoru u Živicov a stoličky za vrecia s obilím. Na druhej strane na vreciach s obilím to vôbec netlačilo, o to viac, že k dispozícií bol vždy dobrý domáci dalmacín. Kapela sa rozšírila aj o nových členov. Zo „starej“ Perneckej kapely prišiel Rudo Gašparovič  a pribudol aj Ján Čulen.

Zloženie kapely:  Alojz Živica (saxofón), Milan Bartalský (saxofón), Jozef Bartalský (bubon), Rudolf Gašparovič (trúbka) , František Halinár (gitara), Ján Čulen (harmonika). Približne dva roky s kapelou hral aj Silvo Boškovič (trubka) a Fero Suchár (gitara).

Kapela hrávala na rôznych dedinských zábavách, ktorých bolo neúrekom: hodové, silvestrovské,  fašiangové, majálesy, juniálesy, hasičské zábavy, zábavy športovcov, zábavy organizované Zväzom žien či mládežníkmi.  Niekedy sa stávalo aj to, že hodovú zábavu organizovali dvaja usporiadatelia, potom sa hralo a tancovalo aj v sobotu, aj v nedeľu. A nikdy sa nestalo, že by sa zábava musela zrušiť. Mladí sa cez deň vyspali a na druhú noc pokračovali v tancovaní.

Okrem zábav kapela hrávala na takmer všetkých perneckých svadbách. Svadobný sprievod odprevádzala do kostola, hrala v rámci obradov v kostole a samozrejme sa starala o zábavu počas svadby.  Postupom času si získala veľmi dobré meno a bola pozývaná aj do okolitých, ale aj vzdialenejších obcí. Vzdialenejším teritóriom je však potrebné myslieť napríklad až Ružomberok. Až takí slávni boli tí naši chlapci. So svadbami sa spája množstvo veselých historiek. Pre ilustráciu aspoň niekoľko.  Raz hrali v susednej dedine na svadbe, svadba ešte ani poriadne nezačala a svadobní hostia sa tak stihli rozhádať, že začali po sebe hádzať taniere a všetko čo mali po ruke.  Od náletov tanierov neboli oslobodení ani muzikanti, tí menej odvážni sa rozhodli radšej zutekať hneď. Tak zobrali svoj hudobný nástroj a peši utekali kade ľahšie. Po hodine zistili, že túto cestu zvolili všetci muzikanti. Ako svadba pokračovala nevedia, ale svadobný otec bol fér človek a prišiel im zaplatiť, ako by boli hrali celú noc.  Raz sa im stalo zasa napríklad to, že cestou domov na križovatke do Kuchyne sa jednému z nich dalo strašne cikať, tak sa schoval za najbližšiu bránu.  Jeho blažený výraz tváre sa však veľmi rýchlo zmenil, keď zistil, že medzičasom mu niekto ukradol celú výslužku, ktorú si nechal pred bránou. Tak toto sa manželke proste vysvetliť nedá ....  A zarobené peniaze zo zásady vždy rátali a rozdeľovali medzi členov kapely na moste nad potokom, v uličke do Strže ktorá vedie na družstvo. 

Takto významná kapela už samozrejme nemohla cvičiť na mechoch v komore. A na mnohé roky sa ich skúšobňou stala budova požiarnej zbrojnice, neskôr domček na Strojovni (dnes priestranstvo pred motelom).  Postupne do kapely pribúdali ďalší členovia ako napríklad Milan Glemba (gitarista), Jaro Bilka (harmonika), samozrejme z kapely aj ľudia odchádzali. Ján Čulen sa oženil a odsťahoval.

 Kapela však naďalej sprevádzala všetky významné udalosti dediny ako boli napríklad voľby, májová vatra, odvody vojakov, detské karnevaly. Každé dva roky musela kapela ísť na povinné previerky pred odbornú komisiu. Na týchto previerkach musela kapela odprezentovať svoje kvality a bola jej určená hodinová sadzba, za ktorú potom v nasledujúcom období  hrala. Išlo o takzvané obodovanie.

V súvislosti s muzikou nemôžeme zabudnúť na pána Partla, ktorý vždy ochotne vypomohol,  ak niektorý člen kapely nemohol ísť hrať na dohodnutú akciu. Hrával ako s pôvodnou kapelou starých pánov, tak s mladými.

Smutným rokom pre kapelu, ale hlavne dedinu sa stal rok 1991, kedy sa kapela rozpadla. Rozpad  bol spôsobený z dôvodu začatia podnikania niektorých členov kapely.  Dodnes medzi členmi panuje nostalgia za starými časmi a ešte dnes už starí paní si občas zo srandy povedia, čo takto skúsiť to znova? Čo takto páni prestať srandovať a pustiť sa do toho skutočne?

V súčasnosti obec nemá „svoju“ dedinskú kapelu. Pri príležitosti stavania mája vždy opráši svoje hráčske majstrovstvo Pavol Pivonka so strýkom Jarom Bilkom. Takmer vždy sa nájde niektorý so starých pánov, ktorý sa aspoň na chvíľu pridá a aktívne si zaspomína na staré časy muzicírovania.

Rastie nám však mladý nádejný talent v Jakubovi Hozlárovi, ktorý svojou výbornou hrou na husle už dnes obohacuje rôzne obecné podujatia.

Autor: Zuzana Zajičková